Poviedka pre Zuzanu – 3.díl

Poviedka pre Zuzanu (+Martin) alebo XY pokračovanie „U řeky“

V ten večer a noc sme sa nedostali ani do spálne a totál vysilený sme zaspali v obývačke na pohovke pred pustenou telkou. To bolo tornádo?! Takéhoto ho milujem, keď sa nekontroľuje a je z neho zviera. To bude zase zajtra svalovica. Ale pekný výkon na „staré“ kolená. Martin to dal trikrát, ja ani neviem. Nedal mi ani dopovedať priznanie sa k nevere a už sme boli zase v tom.

U nás doma sa skoro nič nezmenilo od toho „incidentu“ na parkovisku. Akurát Martin si ma bral každý večer v manželskej posteli, čo predtým nebývalo. Na dovolenku sme sa rozhodli ne ísť k moru kvôli tej pandémii, ale vyhliadnuť si nejaký penziónik u nás na dedine pod horami. A ešte sa niečo zmenilo. Vstúpila som si do svedomia a dala si bobríka slušnosti. Obaja milujeme hory a turistiku a keď si sadneme na nejakú skalu s dobrým výhľadom, v momente je v nedohľadne to skurvené mesto a skurvená robota. Už zase nadávam. Tak bobríka až odteraz.

Ubytovaní sme boli v štýlovom penzióniku na okraji malej dedinky. Doobeda sme vyrážali do hôr za turistikou a večer sme sedeli pri krbe v penzióne a popíjali. Bolo tu ubytovaných veľa zaujímavých a príjemných ľudí, tak som bola v siedmom nebi. Rada sa zoznamujem s novými ľuďmi  a rada počúvam ich životné príbehy. A Martin mi to dopriaval, klebetiť takto s babami a prekladali sme to pivečkom ale s vínkom. Fakt ma to tu úplne uvoľnilo. Ako to má na dovolenke byť. Preč od tých každodenných stresov a termínov a politických nezmyslov v telke.

Bola sobota večer pri krbe a Martin bol akýsi nie vo svojej koži. Stále bol nejaký nervózny a očividne mu niečo chýbalo: „Čo Ti je zlatko?“ súcitne som sa ho opýtala.

„Vieš, Zuzka. Zajtra tu v dedine hrajú futbal domáci proti susednej dedine. Akási štvrtá  dedinská liga. Derby jak vyšité. To je úplne iné, vidieť to na živo, ako doma, keď na to čumím v telke. Tá atmoška… Každý tu o tom hovorí a každý tam ide. Prosím, prosím, poď tam zajtra so mnou. O jedenástej majú výkop.“

Čo som mu mala na to povedať. Na futbale som v živote nebola a vôbec som to nemusela. Neviem pochopiť tie mužské potreby ako futbal, hokej a iné, až na jednu. A tá baví aj mňa. Tak som mu nakoniec prikývla, že mu budem robiť gardedámu ako milujúca manželka. Tak sa celý rozžiaril, že ma v momente ťahal na izbu „poďakovať“ mi. (Pekný výraz na súlož/mrdačku, že?)

Presne v jedenásť v nedeľu doobeda  sme stáli opretý o drevený plôtik, čo bol okolo ihriska. Cestou tam sme stihli ešte tri pivečká v miestnej krčme, ale ja radšej malé, lebo aj tak som si musela dvakrát odbehnúť počas zápasu. Tlačil ma mechúr a miestne toalety neboli nič moc. Ale lepšie ako drevené kadibudky, čo som predpokladala, že tam budú.

Po polhodine spoločného povzbudzovania s ostatnými „postihnutými“ navôkol som sa Martina opýtala, ktorí sú naši. Ten len pretočil oči a povedal: „Ty si ale blbá… Veď červení!“ Viac som to neriešila a hulákala a vypiskovala, ako ostatní navôkol.

Po dobrom obede v penzióne sme išli spáliť kalórie na menšiu túru do hôr. A cestou naspäť sme sa zastavili v miestnej krčme spláchnuť ten prach na pľúcach. Pri výčape bolo poriadne husto, ale v zadnej veľkej sále sme si našli miestečko na sedenie. Asi túto veľkú sálu využívali aj ako kulturák. Boli tu aj stoly na biliárd, gulečník a výherné automaty. Martin tu spoznal spolufanúšikov z dnešného futbalu a tiež tu bol asi koplet mančaft domácich futbalistov a zapíjali dnešnú výhru 3:1. Bola som piate kolo u voza. Ešte že som si tu našla partičku rovnakých odvrhnutých báb, ako ja. Aspoň sme mohli dožičiť tým našim polovičkám druhé kolo futbalu. Odborníci za stolom pri pive! Ja toto nikdy nepochopím. Martina som si už skoro nevšímala a kecali sme s babami. Tí odborníci u jeho stolu liali jedno pivo za druhým a vášnivo diskutovali.

Blížila sa záverečná a kopec ľudí sa už vytratilo domov, lebo zajtra je pracovný deň. To len nás nikto netlačil na penzión. Boli sme na dovolenke. Zrazu sa postavil starší chlap od Martinového stolu a zahlásil na celú sálu: „Chlapi, to by ste neverili, že tu máme medzi sebou babu, čo bez problémov píp, píp (vyfajčí) hociktorému z vás vtáka za dvadsať euro.“ Chlapík sa pridržiaval stolu a evidentne mal nadnormál. Červená som bola až za ušami a hanbila som sa ako pes. Presne som vedela, o akej babe hovorí a odkiaľ to vie. Ja toho Martina píp, píp (zabijem). Takto im to všetko vykvákať po pár pivách. Borec!

Zrazu sa postavil muž v stredných rokoch a pred Martina na stôl hodil dvadsaťeurovku. Ako pri pokri. Len v sázke som bola ja. Podišiel ku mne a úctivo ma chytil za ruku, ako by ma ťahal do tanca. Točil sa so mnou celý svet a v hlave bolo úplne prázdno. Až keď ma dotiahol pred toalety, dostala som „rozum“. Keď Ty takto na mňa, s takou hanbou, tak aj ja ti jednu vyrobím. „Prepáčte, pane. Tie záchody sa mi neskutočne bridia. Ja radšej na verejnosti“ a ťahala som ho za ruku doprostred sály medzi „obecenstvo“.  Kľakla som pred neho, rozopla mu nohavice a z boxerok vytiahla jeho mäkkýša. Toto mám píp, píp (fajčiť)?, pomyslela som si.

V sále nastalo hrobové ticho, aké tu určite nemali ani na pohrebe starostu dediny. Chytila som mu ho do ruky a pomaly začala masírovať (lepší výraz ako honiť, že?).  Ani som netušila, aké pekné nádobíčko my v ruke vyrastie. Fascinuje ma táto mužská schopnosť a najkrajšia časť tela. Hypnotizovala som to, čo som v ruke držala a usmiala sa, aká som šikovná.

Od vedľajšieho stolu som začula tiché povzbudzovanie mojich „spolufanúšičok“ : „Dáš to, Dáš to, Dáš to, Dáš to!“ To mi fakt pomohlo a uvoľnila som sa. Zmyselne som si oblízla pery, ako pé herečka, aby všetci vedeli, čo idem spraviť. Otvorila som pusinku a celého ho do seba nasala až po koreň. Hlboko vzdychol  a chcel mi chytiť hlavu. Odhodila som mu ruky a pomaly som začala pohybovať hlavou dopredu, dozadu. A keď som po chvíli pridala jazyk na uzdičke, chlapík to neustál a striekal mi to snáď aj do žalúdku. Ešte že nemám dávivý efekt… Skoro všetci ho povzbudzovali : „Tibor, Tibor, Tibor, Tibor, Anóóóó! Góóól!“

Vysunula som si ho z pusinky a oblízla sa: „Kto je ďalší na rade?“, hlasno som sa opýtala.  Hodila som kukuč na Martina a to som netušila, že pred ním na stole leží pekná hromádka bankoviek. A niektorí odvážlivci už stoja v rade za sebou, ako na zmrzlinu. A s nohavicami pri kotníkoch. Ďalší, pravdepodobne futbalista, mi s ním začal šermovať po perách. Chňapla som mu po ňom a hneď pridala aj prácu jazyka na píp, píp (žaludi). Tvrdý ho mal ako kameň a keď som pridala ruku a hladkala ho na miešku, začal mi do pusinky vystrekovať teplučké píp, píp (semeno). Ešte s plnými ústami som sa mu poďakovala a až potom prehltla.

Najväčšie povzbudzovanie fanúšikov sme dostali, keď som mala v puse nejakého dedka a pod nosom ma šteklili jeho biele chĺpky. To mi však trvalo dlhšie, ale zhltla som aj tohto útočníka na moje mandle. (Všimli ste si, ako som sa polepšila? A nepoužívam vulgarizmy?)

Zase som mala v ústach nejakého futbalistu, keď som začula toho pripitého chlapa, ako na celú sálu zahlásil: „Chlapi, keď si chcete píp, píp (zamrdať), tak bez gumy je to grátis!“ Skoro mi v ústach zabehol píp, píp (zase je to žaluď). Ten môj chvastúňsky borec im to všetko pri stole vykvákal. Nejaká baba priskočila ku mne, rozopla mi nohavice a aj s nohavičkami mi ich stiahla ku kolenám. Upravila si ma na psíka a ja som si len v pusinke držala toho chlapa. Roztiahla mi moje polky a zaborila do mňa dva prsty. A víťazoslávne ich všetkým ukázala, aké sú mokré: „Chlapi, neondejte sa! Poďte tú píp, píp (kurvu) niekto píp, píp (pojebať)! Tá je nadržaná ako píp, píp (sviňa)!“ Tuhá som bola ako drevo. A len čakala, čo sa bude diať ďalej.

Začalo všeobecné povzbudzovanie : „Vinco, Vinco, Vinco, Vinco.“ To muselo byť počuť aspoň do pol dediny. To meno som poznala. To bol ten vysoký, urastený chalanisko, čo dal tie posledné dva góly a rozhodol zápas. A teraz chcú všetci, aby dal čistý hetrik do mojej bránky. (Pekné slovné spojenie. Lepšie ako do pičky?!)

Dievčina mi moju píp, píp (kundu) hlboko pripravovala tromi prstami. Otočila som hlavu dozadu a sánka mi padla v úžase. To, čo mala tá dievčina medzi perami, mi totál vyrazilo dych. To bola ale hadica?! Hodila som prosebný kukuč na Martina, ale ten sa len stále uškŕňal a evidentne sa bavil.. Potom sa zdvihol od stola, pristúpil k mojej hlave, rozopol si nohavice a vrazil mi ho nešetrne na mandle, až mi vyhŕkli slzy.

„Teraz mu pekne podržíš, ty neverná píp, píp (kurva). To je tu najlepší futbalista.“ No neviem, či najlepší, ale určite s najväčším. A odkývala som mu to hlavou. Dievčina zo mňa vytiahla prsty a vzápätí sa na moju dierku oprelo to mega píp, píp (žaludisko). Pridržiaval si ma jednou rukou a druhou si ho určite držal. To bol ale útok na moju kačenku. Odhodlala som sa a prirazila proti nemu. Vhupol do mňa a ja som videla viacej hviezdičiek, ako je v noci na nebesiach. Neskutočný tlak. Trošku ho povytiahol a vzápätí pomaly do mňa s prírazom. V živote som nebola tak roztiahnutá a to sa do mňa len dobýval.

„Ešte je len v polovičke. Pekne drž, ty moja píp, píp, (kurvička)“, komentoval ten nerovný súboj domác i: hostia Martin. Každým prírazom ma Vinco nabodával na neho v pusinke. Cítila som, že to na mňa ide. Vytiahla som si Martina z úst a na celú sálu si rozkázala: „Pojeb ma ako poslednú kurvu a nešetri máááá!“ A bolo po bobríkovi slušnosti. To som sa už celá chvela, všetko sa so mnou točilo a zaľahlo mi v ušiach. Hlavu som zložila na zem a keď sa mi oprel o moje dno, asi som stratila aj vedomie. Po chvíli som sa dostávala do reálu ale ten pravidelný útok na moju delohu ma dostal naspäť mimo tento svet. Lietala som si v oblakoch ako andelíček. A keď som sa konečne dostala k zemi, tá dievčina ma začala tvrdo honiť na kliťáčiku. Len som niekde z diaľky začula jej hlas: „Tretí orgáč!“ A keď do mňa pumpoval svoje semeno a drtila mu vtáka v sebe, bol tam štvrtý. A celé obecenstvo burácalo: „Vinco, Vinco, Vinco, Vinco, Góóóól!“

Zvalila som sa na zem a schúlila sa do klbka. Stále som sa chvela a začala sa chichúňať a plakať zároveň. Nekontrolovala som to. Stále som ho v sebe cítila, ale už vo mne nebol. A určite je to tu nielen najlepší  futbalista.

Po polnoci si ma Martin viedol tmavou dedinou do nášho penziónu: „Tak ťa dneska vymrdám až strach.“

„Zlatko, dnes nie, prosím. Hocikedy áno, len nie dnes. Ja ho v sebe stále ešte cítim“ a zavesila som sa pevnejšie do jeho ramena.