Zmluva s diablom? – 7.díl

13+

Časť 7. – Vyšetrovanie

Domov som prišla, ani neviem ako. Sadla som si v kuchyni, hlavu do rúk a predýchavala  to. Pozrela na hodiny, bola polnoc. Vôbec sa mi nechcelo spať. Čo budem robiť. Po chvíli som sa ako tak zdvihla a zamierila do kúpeľne. Sprcha mi pomôže. Stála som v sprche a v hlave prázdno. Trošku mi pomohla a  keď som sa utierala, videla som trčať niečo z kapsy sukne. Vytiahla som dvadsať euro v päť eurových bankovkách. Nechápala som. Hodila ich na sukňu a doutierala sa. Obliekla som si pyžamko a išla do spálne. Zhasla som. Pobrala som sa k oknu. Odtiaľto ma niekto natáčal. Otvorila som ho a pod oknom harampádie, čo tu vyhodili z bytov susedia a tiež práčka, na ktorej boli ešte šľapaje. Chytala ma zúrivosť. Ľahla som si a pustila telku. Ani som ju nevnímala. V hlave mi šrotovali otázky, na ktoré som nenachádzala odpovede. Odkiaľ má tie fotky?! Vedela som, že kedy asi vznikli, ale ako sa k ním ale dostal?! Na túto otázku budem vedieť odpoveď, možno, po telefonáte s Terkou. Určite jej ráno zavolám a nenápadne sa na to musím opýtať. Kto to vlastne je? Možno má 15-16, možno aj dvadsať rokov, viac určite nie. A je to róm. Že by niekto z Domova? Tam bolo veľa rómskych detí. Alebo niektorý žiak s našej školy, ktorí dochádzali aj z okolitých dedín a osád? Toľko vysokých chlapcov tam nebolo veľa. A jedna zásadná otázka. Musel mať mobil. Máloktoré decko ho malo. Biele deti áno, ale rómske máloktoré a deti z Domova žiadne. A čo tých dvadsať euro v kapse? Snáď mi za tie fajky nezaplatil? Začala som zase fňukať. Som v peknej šlamastike. Keď tam zajtra neprídem, „moje“ fotky a video sa dostanú ku všetkým a na internet. Takú hanbu by som neprežila. Museli by sme sa odsťahovať na opačnú stranu republiky a i tam by ma dobehol internet.

Maťko sa vráti z ciest pozajtra. Čo mu poviem? Vydiera ma nejaký sopliak a ja mu za to fajčím? Možno by „to“ pochopil, ale neodpustil. Je dosť žiarlivý a chlapca by asi prizabil a problém by bol ešte väčší. A odkiaľ má kľúč od školníkovej dielne? Buď mu ho požičal školník, čo som hneď vylúčila, alebo má náhradný, čo má tajomníčka, alebo…ja neviem.

Zaspala som ani neviem ako. Ráno som sa zobudila, ako by ma  prešiel buldozér. Kruhy pod očami, celá unavená a boľavá. Spamätala sa, umyla sa, najedla sa a vyrazila do školy. Pri vstupe do školy stál ako vždy školník a debatoval s kolegyňou. Zväzok školských kľúčov sa mu hompáľal na opasku, odpovedal na pozdrav a debatoval ďalej s kolegyňou. Išla som priamo k tajomníčke, kde boli náhradné kľúče. „Majka, požičiam si kľúč od kabinetu. Zabudla som ho doma“ a skontrolovala skrinku s náhradnými kľúčmi. Ten od skladu a garáže tam viseli. Tak na túto otázku som odpoveď nemala.

Zazvonilo a musela som ísť učiť. Cez prestávky som nesedela v kabinete, ale nenápadne chodila po chodbách školy. Zopár vysokých rómskych chlapcov som spozorovala ale pri žiadnom som si nebola 100%-ne istá. Mohol to byť hociktorý. A tie kapucne dnes nosí  asi každý. Blbá móda. Stretla som aj školníka, ktorý sa niekde ponáhľal a nevenoval mi ani pohľad. Bola som v koncoch.

Poobede som išla upratovať do Domova. Zopár vysokých rómskych chlapcov som tu stretla, ako som upratovala. Niektorý už nechodili na našu školu, ale máloktorého som mohla vylúčiť, len tých obéznejších. A čo keď je to niekto úplne cudzí? Túto otázku som hneď vylúčila, lebo aspoň on ma musel dobre poznať. A musel nejako získať kľúč od skladu.

Poriadne som drhla chodbu, aby som prišla na iné myšlienky. Nešlo to. V kumbále pre upratovačky som si sadla, zavrela dvere a poplakala si. Nepomohlo. Pri odchode som ešte stretla riaditeľku: „Čo Ti je, zlatko?“ Videla moje uplakané oči. „Ááále, zomrela mi prababka“, zaklamala som, mávla rukou a čo najskôr som opustila budovu. Cestou domov som z diaľky videla našu školu a garáž s dielňou. Prešli mnou zimomriavky. Až ma striaslo.Za necelú hodinu tam musím byť.

Zase ma striaslo. Ježiši, však ja som nezavolala Terke! Doletela som domov a už som vytáčala Terku. Nesmie nič vytušiť z môjho rozhovoru. Veľmi sa potešila, keď zdvihla telefón a počula ma. Klábosili sme, ako by sme sa nevideli sto rokov. Však sme sa aj dlho nevideli. Naposledy na mojej svadbe. „Prepáč, že som Ti nezavolala skôr, ale stratila som mobil a tiež aj všetky telefónne čísla. Aspoň teba si uložím. A nevieš mi poslať čísla aj na ostatné baby? To si nevieš predstaviť. Ako by som stratila pol sveta.

Na nikoho nemám kontakt.“ A boli sme doma. Odpoveď na prvú otázku. Niekto získal Terkin mobil a komplet fotky v ňom. Kúpil si kredit a mal prístup ku všetkému aj k telefónnym číslam. Oblial ma pot. „A nezablokovala si ho?“ „Ale čoby. Neviem, kde mám od neho papiere. To som dostala od otca. Snáď sa ešte niekde objaví. Bola som na diskotéke, veľa sa popilo, a potom sme pokračovali u kámoša doma. Neviem, kde som ho vytratila. Ale už mám nový a s tým istým číslom.“

Musela som to klábosenie ukončiť, lebo sa blížila desiata hodina. Ani som sa nenajedla. Nemala som vôbec chuť, i keď mi v stiahnutom žalúdku škvŕkalo.

 

Bookmark the permalink.

Jeden komentář

  1. 1+

    Tak to není pěkné takový cliffhanger. Snad nás nebudeš míč napínat s příštím dílem.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *